Leonardove postrehy

ČÍTAJTE PROSÍM POZNÁMKY POD ČIAROU – VYSVETĽUJÚ A DOPĹŇAJÚ TEXT (TIETO POZNÁMKY SÚ OČÍSLOVANÉ ARABSKÝMI ČÍSLICAMI, OBSAH POZNÁMKY SA NACHÁDZA NA KONCI PRÍSPEVKU, POD TEXTOM ČLÁNKU)

    Realitou súčasnosti je, že Ukrajina sa ocitla vpadnutá medzi západným a východným svetom. Kissinger sa k tomu vyjadril takto : „Ak má Ukrajina prežiť a prosperovať, tak nesmie byť oporným bodom jednej zo strán proti tej druhej – miesto toho by mala tvoriť most medzi nimi.”1 Ak vychádzame z toho, že jeho úsudok je správny, tak potom neutrálny status Ukrajiny je tým najlepším a jediným prostriedkom schopným zabezpečiť mier a stabilitu v Európe a rozseknúť tento bolestivý uzol trápiaci celý svet. Trpká skúsenosť s Versailleským systémom usporiadania medzinárodných vzťahov by mala pôsobiť ako odstrašenie od čo i len premýšlania nad vypracúvaním plánov, ktoré by zamýšlali realizovať medzinárodný poriadok, v ktorom je vybraným štátom pririeknutá rola, ktorú nie sú ochotné plniť. 2

    Nespokojné štáty sa dočasne zmieria s vytvoreným medzinárodným poriadkom, ktorý na ne nanútili iní, len pokým nie sú dostatočne silné na to, aby ho zbortili a nahradili iným systémom, ktorý by viac rešpektoval ich záujmy. Takáto tragédia sa stala po prvej svetovej vojne a prirodzene vyústila do druhej svetovej vojny a možno oprávnene predpokladať, že v roku 2022 sa na Ukrajine opakuje to isté. Usporiadanie, ktoré nie je vítané, iba tolerované kľúčovými „hráčmi“, má vždy krátky život. 

     V ruskej zahraničnej politike bolo vždy badať, že pramení z pocitu ohrozenia zo strany vonkajšieho sveta. Obrovská agresivita Ruska v priebehu dejín bola do značnej miery determinovaná geografickými ťažkosťami, ktorým krajina čelí.3 Rusko samé preto môže samo svoje konanie vnímať ako akt obrany proti vonkajšej hrozbe.      

     Paranoja a vrodený spôsobom nazerania Ruska na zahraničné záležitosti sú zrejme konštantné veličiny ktoré západné spoločenstvo nedokáže úspešne ohnúť a pretvoriť. Čo však môže urobiť je nevybičovať v ňom to k čomu je prirodzene naklonené – útočnosť a agresivita. Európa a USA by mali rozhodne zabrániť tomu, aby sa Rusko celkom odpojilo od svojich západných susedov, izolovalo sa, zachovalo si v sebe trpkosť a jed a s týmito “prínosmi” sa napojilo na svojich východných partnerov, ktorých od začiatku invázie na Ukrajinu usilovne vyhľadáva. 

      Rusko patrí do Európy. Európa nikdy nemôže prekvitať, kým v nej bude existovať napätie, vojenské predvádzanie sa a vzájomné vedomé a cielené ohrozovanie sa medzi štátmi. Z týchto dôvodov by sa naši tvorcovia zahraničnej politiky mali pozrieť a siahnuť na historické príklady, ktoré boli pomerne úspešné pri vytváraní dlhodobej mierovej spolupráce medzi národmi v Európe. Tie znížili bezpečnostné obavy účastníkov a výsledkom bolo zmiernenie nepríjemného napätia. Takýmto príkladom je Viedenský kongres,4 ktorý zabezpečil mier v Európe na takmer 40 rokov.5 

     Učí nás, že na vytvorenie základu pre svetlú budúcnosť národov Európy a zabezpečenie mierového rozvoja celého sveta je nevyhnutné priradiť dôstojnú rolu všetkým účastníkom medzinárodného systému a aspoň v minimálnej miere uspokojiť ich potreby a obavy. Neutrálny status Ukrajiny sa mi vidí ako skvelé východisko pre zabezpečenie mieru a ako predohra na realizáciu „fínskeho modelu“ 6 v spolunažívaní Ruska a Ukrajiny. 7

     Prvý krokom by malo byť pomôcť Rusku vykľučkovať z pasce do ktorej sa samo zamotalo. Mala by sa mu ukázať cesta ktorou sa môže vrátiť, vyjsť z konfliktnej zóny bez toho, aby stratilo svoju tvár. Záchrana vlastnej tváre a akási tuhosť, nemennosť a zachovanie toho starého a pôvodného dáva týmto národ pocit akejsi istoty a bezpečia. Takémuto náhľadu na vec pripisujú všetky východné kultúry značný význam – to si už všimol aj Montesquieu.8 Zdá sa, že v ruskej mentalite má táto vlastnosť – zachovanie si tváre – totožne prominentný význam. Preto by sa Rusku mala ponechať úniková cesta z močiara v ktorom sa nešťastne lopotí. Civilizované národy sveta sa spojili v jeden blok, ktorý sa rozhodne postavil ruskému dobrodružstvu čelom. Násilná a protiprávna cesta vpred je preto Rusku ťažko prístupná, cesta na zad by však mala byť ponechaná otvorená. Západné spoločenstvo by sa nemalo snažiť Rusku odrezať všetky cesty, ktorými by sa mohlo dostať zo šlamastiky, ktorú si samo privodilo (malo by odrezať iba tie, ktoré sú násilné a neprípustné z hľadiska medzinárodného práva a geopolitiky). 

    Akonáhle sa Rusko vyviaže z konfliktnej zóny tým, že mu v dôstojnom ústupe – pri ktorom nestratí svoju tvár – nebudeme brániť, tak budeme môcť započať stavanie nového a stabilnejšieho medzinárodného poriadku. Ten je však potrebné načrtnúť ešte pred skončením bojov, aby Rusko malo istotu, že opúšťa konfliktu so zárukou, že jeho tvár bude zachovaná a záujmy lepšie presadené ako tomu bolo pred začatím útoku alebo ako ich mohlo presadiť cestou konfrontácie – dôkazom toho, že tadiaľto (cestou prepínania síl a konfrontácie) cesta nevedie je Ruské lopotenie sa na Ukrajine, ktoré trvá už takmer štyri mesiace bez jednoznačného úspechu. Ako však vytvoriť realitu, ktorá by lákala Rusko upustiť od násilia, ochránilo jeho tvár a zároveň s tým by bolo zlučiteľné s princípom národného sebaurčenia a hodnotami, ktoré tvoria základňu Charty OSN ? 

    Cestu načrtol A.H. Kissinger, ked povedal, že základom pre mierové vyrovnanie je kompromisné rozuzlenie sporu. Navrhnuté východisko – obnovenie hranice na základe faktickej kontroly územia, v takej podobe aká bola v čase pred Ruskou inváziou na Ukrajinu – stav spred 24. februára 2022. Takýto stav je zadosťučinením pre všetky strany, ktoré sú priamo či nepriamo zapojené v konflikte. Ruské bezpečnostné obavy by tým boli upokojené, Ukrajina by opustením území nad ktorými v skutočnosti nikdy nevykonávala pevnú kontrolu, ktoré sa vždy cítili byť etnicky viac previazané s Ruskom a ktoré len plodili napätie vo vnútri krajiny, len vyzískala. 

       Cenou ktorú za to musí zaplatiť v skutočnosti nie je strata územia, pretože toto územie sa vždy rado správalo tak, aby nebolo vnímané, akoby išlo o akúkoľvek inú časť Ukrajiny. Cenu, ktorú Ukrajina musí zaplatiť je upustenie od natvrdlého postoja, ktorý jej káže, že nesmie stratiť svoju tvár, podobný zhubný postoj, ako ten, ktorý ako nádor spočíva na ruskej mysli. 

        Ukrajina by sa vzdaním sa tohto natvrdlého náhľadu na veci (náhladu, ktorý jej káže, že svojimi rozhodnutiami nesmie stratiť svoju tvár), ktorým škodí všetkým a predovšetkým hlavne sebe, mohla získať voľnosť viazať sa so svojimi vytúženými partnermi, ktorých tak veľmi obdivuje a ktorých spôsob života chce učiniť svojím vlastným – Európska únia a Severná Amerika, vo všetkých oblastiach vyjmúc vojenskú integráciu. 

         Tá by totiž mohla drážiť Ruské obavy o svoju bezpečnosť. Rusko má sklon správať sa k Ukrajine ako svojmu dieťaťu. Je ako otec, ktorý nedokáže odhadnúť v akej miere môže vplývať na život svojho dospelého syna. Rusku sa táto rola nehodí, pretože Ukrajina svojím zmužilím odporom dala jasne najavo, že nestojí o protektorát a rady Moskvy. Rusko by v tomto smere malo opustiť model správania sa Sovietskeho zväzu, ktorý bol zvyknutý na to, že priamo či nepriamo spravuje všetkých, okrem tých, ktorí dostatočným odporom dajú najavo, že ovládanie cudzími nepripustia. 9

      Možno sa tu črtá priestor pre úvahu prečo je tomu tak, prečo Rusko aj po tridsiatich rokoch po rozpade Sovietskeho zväzu napodobňuje jeho praktiky, považuje za svoje jeho štýl myslenia a uvažovania a prečo sa s ním tak rado stotožňuje. Sovietsky zväz v tomto svetle pôsobí na súčasné Rusko ako vzor, ako vrcholný výtvor ruského národa, ktorého veľkosť a výšinu je nutné dosiahnuť. Toto je dané skutočnosťou, že Ruská federácia za tridsať rokov svojej existencie nevytvorila koncepciu, nápad, za ktorý by ruský národ bol ochotný vymenil maniere ZSSR, aktualizovať sa a prijať rolu, ktorá by bola z hľadiska súčasnosti preň vhodnejšia a zodpovedala by viac jeho terajším národným záujmom. Od súčasných a budúcich vodcov Ruska sa žiada, aby túto veľkú myšlienku, ktorá zomkne a vybudí jeho obyvateľstvo k ohromujucim činom (v pozitívnom zmysle), našli a sprostredkovali svojim krajanom. 

     Ukrajina však musí tiež svoje veľké ambície ku ktorým po zdarných obranných bojoch na svojom území ašpiruje preložiť svojimi možnosťami a kapacitou. Tam kde sa ambície prekryjú s možnosťami môže Ukrajina slobodne realizovať svoje politiky. Sama však na základe vyššie načrtnutého postupu musí pochopiť, že späťvzatie Krymu a územia separatistických republík nie je ani v jej možnostiach – hoci západné spoločenstvo horlivo zásobuje obranné boje, je pravdepodobné, že by sa s rovnakou horlivosťou stavalo proti útočným činom Ukrajiny – a nie je ani v jej záujme útočiť, pretože spätvzateľské ciele by celkom blokovali úsilie o trvalé mierové riešenie. 

      Tu je možno priestor pre zafilozofovanie si nad tým, či snaha prinavrátiť stratené územia – Krym a územie separatistických republík – nie je daná výlučne iba tým, aby Ukrajina nestratila svoju tvár a kroky k tomu smerujúce nemožno racionálne nijako odôvodniť. 

        Z hľadiska etnického by správa týchto území z Kyjeva bola nanajvýš problematická, takou bola vždy, pretože východná Ukrajina je etnicky prevažne ruská a aj sa tak cíti. Rozpory medzi Západnou, “ukrajinskou” časťou Ukrajiny a týmito územiami by boli v súčasnosti len umocnené a vyhrotené faktom, že sa tieto územia už celých osem rokov spravujú sami a že ruský živel v nich nabil navrh.    

      Opätovné prevedenie riadiaceho centra do Kyjeva by podľa môjho názoru predstavovalo nerozumné prepínanie síl Ukrajiny. Takýto podnik rozhodne nemá veľkú šancu na zdar a už vônkoncom nemá šancu položiť taký podklad, ktorý by bol stabilný a dlhotrvajúci, ktorý by umožnil naplniť mierovým obsahom Rusko-Ukrajinské vzťahy. 

       Koniec koncov mentalita oboch bojujúcich strán je vcelku podobná, nakoľko ide o národy s veľmi podobným kultúrnym a historickým dedičstvom. Ochrane vlastnej tváre prikladajú obe strany prominentný význam. Ukrajina a Rusko teda musia preložiť svoje ambície cez svoje možnosti. To nevyhnutne musí viesť ku kompromisnému riešeniu. 

       Toto kompromisné riešenie načrtnuté vyššie by bolo bývalo v súlade s tým čo vypudilo Západný blok k rozhodným činom. Opätovne by sa dokázala morálna nadradenosť a správnosť úvah, ktoré viedli k ťažkým a bolestným rozhodnutiam Západného sveta. Západná civilizácia by uhájila svoje hodnoty, preukázala svoju vážnosť a ochotu vzoprieť sa agresii. To by nevyhnutne viedlo k posilneniu jeho dôveryhodnosti. Tým, že by riešenie bolo v súlade s princípmi, ktoré tvoria základ Charty OSN, predovšetkým princípom práva národa na sebaurčenie, by civilizovaný svet dostál všetkého čo ho pudilo ísť do borby – ukázať, že zmeny môžu nastať iba mierovou cestou. Snaha zmeniť usporiadanie silou za všetkých okolností musí naraziť na rozhodný odpor a nie je preto schodná, hoc aj vtedy keď je aktérom, ktorý sa snaží dosiahnuť zmenu svetová veľmoc. 

       Akonáhle by sa tieto východiská podarilo presadiť a každá strana by ich prijala, bolo by možné započať stavanie “fínskeho modelu” spolunažívania medzi Ruskom a Ukrajinou, ktorá by umožňovala ekonomickú a hospodársku integráciu so západom vo forme napríklad  Európskej únie (po čom túži Ukrajina) a zároveň by bránilo vojenskej spolupráci v rámci NATO alebo iných blokov (čoho sa obáva Rusko). 

       Tento model by zabezpečil záujmy jeden aj druhej strany. Obaja by si totiž vydobyli to, po čom tak horlivo túžia. Jedny bezpečnosť, druhý pozdvihnutie životnej úrovne a prosperity. Zároveň by z tohto mierového modelu, ktorý má potenciál presadiť sa dlhodobo profitovala celá Európa, pretože by to umožnilo rozkvet obchodných vzťahov sťahovaných hospodárskymi sankciami – dovoz obilia a prírodného bohatstva a zároveň vývoz hotových výrobkov a kapitálu. Čo je však kľúčom k tomuto sľubnému východisku ? Je to zahodenie obáv zo straty tváre ako Ruska, tak aj Ukrajiny.

Poznámky pod čiarov:

1 – Henry A. Kissinger – To settle the Ukraine crisis, start at the end, The Washington Post, March 5, 2014. Dostupné tu: https://www.washingtonpost.com/opinions/henry-kissinger-to-settle-the-ukraine-crisis-start-at-the-end/2014/03/05/46dad868-a496-11e3-8466-d34c451760b9_story.html

2 – Versaillská zmluva priniesla Weimarskému Nemecku poníženie, ťažké bremeno peňažných kompenzácií v prospech Spojencov a stratu územia. V tomto období bol Sovietsky zväz úplne ignorovaný, akoby ani neexistoval. Diplomatické vzťahy s Veľkou Britániou boli prvýkrát nadviazané až v roku 1924 a prerušené o tri roky neskôr v 1927.

3 – Dlhé hranice, veľký počet susedov a krajina skladajúca sa z nížin, ktoré sú nevhodné pre obranu a dôsledku toho zraniteľné voči útokom cudzích útočníkov. 

4 – Viedenský kongres nás učí, že úspešný medzinárodný poriadok možno vytvoriť len vtedy, ak je rovnováha síl rešpektovaná a podporená spoločnými morálnymi hodnotami účastníkov a spoločným spôsobom nazerania na veci.

5 – Obdobie nepretržitého medzinárodného mieru v Európe trvalo od roku 1815 a ukončilo ho až krymská vojna v roku 1853.

6 – To by umožnilo vzájomne výhodnú hospodársku spoluprácu medzi EÚ a Ukrajinou, vyjmúc spoluprácu vojenského obsahu, takto rámcovaná spolupráca medzi nimi by zároveň rešpektovali obavy Ruska. Poskytla by základné záruky, ktoré bojujúce strany súčasného konfliktu tak zúfalo hľadajú. Rusko by sa necítilo ohrozené a Ukrajina by získala slobodu spolupracovať a viazať sa s kýmkoľvek sa rozhodne – okrem vojenskej integrácie.  Totožný model koncipovalo a v praxi využilo pri spolunažívaní so Sovietskym zväzom / Ruskom  s veľkým úspechom Fínsko. 

7 – Avšak snaha vzbudiť k životu tento model pokojného spolunažívania medzi krajinami, nevylučuje možnosť/nutnosť, že Európska únia a Spojené štáty budú musieť dočasne uplatňovať nevyhnutné protiopatrenia proti Ruským expanzívnym cieľom a politike, ktoré sú nestotožniteľné s medzinárodným právom a obyčajmi civilizovaných štátov. 

8 – MONTESQUIEU, Ch. de S. Duch Zákonov. Tatran, 1989, s. 301.

9 –  Čínska ľudová republika, Juhoslovanská socialistická ľudová federatívna republika a Albánska ľudová socialistická republika