Leonardove postrehy

Rusko používa Sovietske metódy riešenia sporov

Vďaka obrannému valu v podobe NATO a EÚ sa podarilo zabrániť širšiemu ruskému útoku na Európu. Pokrytie väčšiny východnej Európy bezpečnostnými zárukami NATO má veľkú zásluhu na tom, že dobyvačné túžby Ruska sa obmedzili na Ukrajinu. Rusko jednoducho nemalo inú alternatívu kam by mohlo bez hrozby mohutnej odvety udrieť.    

      Rozhodnutie udrieť na Ukrajinu nieslo (zdalo sa) nízke riziká pre Rusko. Predovšetkým preto, že Ukrajina nie je napojená na akýkoľvek systém kolektívnej bezpečnosti. Ukrajina je v podstate jedinou krajinou Európy, ktorá je vpadnutá, bez bezpečnostných záruk, medzi Západným a Východným blokom.   

      Odtláča sa od Ruska, avšak Západné spoločenstvo nie je pripravené plnohodnotne včleniť Ukrajiny do svojich radov a poskytnúť jej tým ekonomické a bezpečnostné benefity vyplývajúce z členstva v EÚ a NATO. Vzhľadom na nebezpečenstvá, ktoré by také rozhodnutie prinieslo. 1 

       Akejkoľvek krajine, ktorá sa ocitne byť neviazane umiestnená medzi dvoma proti sebe stojacimi blokmi je podľa zákonitostí medzinárodnej politiky súdené nasledovať trpký vývoj. Predovšetkým vtedy ak na takúto krajinu hľadí jej susedný štát tak ako Rusko hladí na Ukrajinu.   

       Spory medzi Ukrajincami a Rusmi nie sú novodobou záležitosťou a sú nimi poprešpikované celé dejiny 20 storočia. a aj dávnejšia história. Po rozpade Ruského impéria v roku 1917 sa metropola neuspokojila so vznikom nového Ruska vymedzeného “etnickými” hranicami. Momentom zániku impéria vedenie v Moskve odštartovali spriadanie plánu ako si pripútať Ukrajinu 2 novými vzťahmi. Zlepec v podobe Sovietskeho zväzu slúžil tomuto účelu po 70 rokov. 

        Rozpadom Zväzu sovietskych socialistických republík bolo potrebné opäť riešiť večne sa vracajúci problém, ako spojiť Rusko a Ukrajinu v jednom štátnom útvare. Aj taký zdanlivý odporca teroru ako bol Alexander Solženicyn vyzýval v roku 1990 k tomu: ”aby si Moskva zachovala Ukrajinu, Bělorusko a téměř polovinu Kazachstánu”.  3

        Plány na zachovanie zlepenca na novom základe sa však z tých či oných príčin nepodarilo zachovať. Zo závislých území vznikli zvrchované štátne útvary. Ako protiúder voči týmto nevítaným novotám Rusko predstavilo nové nápady ako si bývalé územia, ktorým sa tentoraz historicky prvýkrát podarilo úspešne vyšmiknúť, udržať nablízku. 

       Myšlienka označovať z hľadiska Ruska bývalé zväzové republiky ako “blízke zahraničie”, malo navodiť dojem, že v prípade týchto krajín ide o územie, ktoré má akési zvláštne “blízke” prepojenie s bývalou metropolou a preto pripúšťa, aby sa o ne Moskva starala zvýšenou mierou. Táto koncepcia bola len výrazom túžby zabrániť odpútaniu (okrem iných) aj Ukrajiny od Ruska. Aké sú dôvody pre ktoré si Rusko želá, tisnúť si Ukrajinu trvale k sebe ?  

      Je viacero prvkov, ktoré spoločne vytvárajú dôvod lipnutia Ruska na Ukrajinskom území. Jeden z týchto prvkov je kultúrne dedičstvo Ruska, ktoré vyviera z bývalej Kyjevskej Rusi, ďalším prvkom je niekoľko stáročí trvajúce spoločné prežívanie historických udalostí a dejinného vývoja. Túto kategóriu možno súhrnne označiť ako pocitové prvky, zvyky a sentiment Ruského národa, ktoré mu zdanlivo kážu, aby si nenechal odňať túto oblasť.

Avšak tieto počitky a vedomie spolupatričnosti Ruska a Ukrajiny nezaniknú, ak spoločná minulosť a kultúra bude uchovávaná v dvoch odlišných štátnych útvaroch. Je zlozvykom Rusov vnímať samostatné štátotvorné úsilie Ukrajincov ako snahu o zhabanie území a oblastí, o ktorých tvrdia, že ich prirodzená pozícia je pri Rusku. 

      V skutočnosti možno všetky ciele, ktoré si Rusko sľubuje od toho, že Ukrajinské územie bude pevne pripútané k nemu (bezpečnostné, vojenské, etnické, kultúrne a sentimentálne) dosiahnuť aj vtedy ak bude rešpektované právo Ukrajinského národa na sebaurčenie.

      Je na vyspelosti a úrovni povznesenia Rusov, aby vec navnímali pravdivo a nepredpokladali katastrofu v tom kde nie je. 

      Druhým prvkom vytvárajúcim dôvod Ruského záujmu o Ukrajinu je etnická skladba obyvateľstva Ukrajiny. Ukrajina je krajina, v ktorej žije najviac etnických Rusov za hranicami domoviny (Ruska) na svete. V absolútnych číslach je to vyše 8,3 miliónov ľudí.  4  

     Ďalej Ukrajina je zvláštna v tom, že jej západná časť je prevažne Ukrajinská, zatiaľ čo východná časť Ruská. 5 Tieto dve skupiny priamo stoja a broja proti sebe, obe sa snažia získať výhodu voči druhej a vtlačiť Ukrajine ako celku svoj názor na to, ktorým smerom sa má krajina uberať. Východná časť krajiny má prirodzenú oporu v Rusku, zatiaľ čo Ukrajinská časť si ju hľadá na Západe. 

     Rozpoloženie skupín obyvateľstva na Ukrajine a jej geografická poloha už samy o sebe vytvárajú pnutie. To, že sa Ukrajina počas svojej modernej histórie politicky orientovala na západ, znamená, že východná, ruská časť, strácala vplyv na smerovanie krajiny. 

      Rusko sa tvárou tvár tejto skutočnosti dostalo pred dilemu – buď intervenciou posilní slabnúce postavenie východnej, ruskej časti obyvateľstva v riadení krajiny, prípadne odtrhne od Ukrajiny, ktorá sa snaží vyrvať z područia Ruska a uberať sa na západ, tie oblasti, ktoré uprednostňujú Ruské vedenie. Alebo môže na vzniknutú situáciu reagovať tak, že nechá veci svojmu osudu a prichystá sa na zmierenie s tým, že sa mení status Ukrajiny zo blízkeho zahraničia na územie, kde bývalá metropola (Moskva) nepožíva žiadne zvláštne postavenie a výhody. 

        Nebolo to prvýkrát keď sa Rusko muselo rozhodovať, či má zasiahnuť do politického smerovania dištancujúcej sa krajiny, ktorú tradične považovalo za prirodzene ruskú sféru pôsobnosti. Sovietsky zväz (priamy predchodca Ruskej federácie) mal viaceré skúsenosti pri riešení kríz tohto typu. Pri rozhodovaní či zasiahne a odvráti nepriaznivý politický kurz, ktorý sa vytýčil v vzpurnej krajine boli kľúčové predovšetkým geografické a geopolitické okolnosti – teda tie okolnosti (politické a vojenské), ktoré sa akýmsi spôsobom viazali na zemepisné podmienky danej krajiny.

       Tri rôzne hnutia a procesy, ktoré mali zmeniť politický a osobný život vo vnútri troch odlišných socialistických krajín – Národné povstanie vo východnom Nemecku roku 1953, Maďarskú revolúciu roku 1956 a Pražské reformné hnutie roku 1968, proti ktorým sa Sovieti rozhodli zakročiť, spájali spoločné okolnosti za ktorých prebiehali. Práve tieto spoločné okolnosti za ktorých sa diali povzbudili Sovietov, aby sa s konečnou platnosťou rozhodli uskutočniť agresívne protiúdery voči pokrokovým hnutiam týchto krajín. Týmito spoločnými okolnosťami boli : 

1. Sovietsky zväz mal na týchto územiach rozmiestnené vojská (prípadne ich sem s ľahkosťou mohol presunúť a posilniť), tým sa sem podarilo vniknúť počas bojov s Hitlerom. Zotrvali tu aj po skončení svetovej vojny a pôsobili ako mocná sila, ktorá pre ZSSR nepohodlné vnútropolitické hnutia týchto krajín potláčala a iné skupiny povzbudzovala k aktívnej činnosti. V západnom svete prítomnosť vojsk ZSSR na území cudzích štátov: “vyvolala obavy, že by Sověti mohli podpořit … prevraty … podporou komunistického puče, uznáním nové komunistické vlády a jejím udržením u moci pomocí armády.”  6

2. Tieto územia kde prebiehala proti-sovietska činnosť, voči ktorej sa ZSSR rozhodlo vojensky zakročiť boli demokratickým medzinárodným spoločenstvom (hoci s nevôlou a z nutnosti) zakceptované, ako oblasti pod výlučne Ruským vplyvom: 

“… každý ví, kde leží demarkační čára. Nikdo se příliš neobáva toho, co by se mohlo stát. Jestliže se neco stane na druhé strane železné opony … na naší strane se nestane nic.”  7

        Vmiešavanie sa medzinárodného spoločenstva do toho čo robia Sovieti za demarkačnou čiarou za cieľom potlačiť nepohodlné skupiny mohlo byť preto len v minimálnej miere. Bez vážneho rizika pre Sovietov. Rozmiestnené armády veľmi zjednodušovali podniknutie krokov k nastaveniu priaznivého kurzu politického smerovania v týchto krajinách z hľadiska Moskvy. 

        Rozborom situácie vo všetkých troch prípadoch Sovieti dospeli k totožnému záveru: Podniknutie vojenskej intervencie s cieľom odstrániť odstredivé sily, ktoré túžili po zbavení sa mentorovania Moskvy od moci v danej krajine, s vysokou pravdepodobnosťou prinesie kladné výsledky a obnáša strpiteľné riziká.   

      Celkom odlišné bolo posudzovanie Sovietmi nevítaných politických zmien v krajinách ako Juhoslávia, Albánsko a Čínska ľudová republika. V týchto krajinách neboli prítomné žiadne faktory, o ktoré sa Sovieti opierali pri podnikaní intervenčných zákrokov v predošlých prípadoch. 

       Juhoslávia sa od nacistickej okupácie oslobodila v prevažne miere sama. Sovieti vstúpili iba na časť územia Juhoslávie, od východu (od Rumunských a Bulharských hraníc) a dostali sa po ľavý breh riek Dunaj (na sever od Belehradu) a ľavý breh rieky Morava (južne od Belehradu) pretekajúcich východnou časťou krajiny. Rieku Morava na viacerých miestach Sovieti prekročili, avšak na pravom brehu po niekoľkých kilometroch postupovania smerom na západ sa zastavili. Oproti nim ležala hornatá krajina hemžiace sa partizánskymi jugoslávskými vojskami. Súčasne s týmito udalosťami sa Sovieti po boku Jugoslávských partizánov zúčastnili oslobodzovania Belehradu. 

        Sovieti následne stočili smer svojho postupovia na sever a rýchlo sa prehnali jugoslávským územím smerom k južným Maďarským hraniciam. Prekročením týchto hraníc opustili Juhoslovanské územie. To bol celkový podiel, ktorým sa Sovieti zaslúžili o oslobodenie Juhoslávie. Zvyšok územia si Jugoslávci oslobodili celkom sami. Albánsko sa vymanilo úplne svojpomocne. Sovietom tak obe krajiny zobrali tú zámienku, ktorá by im umožňovala rozostaviť vojská na ich územiach – oslobodzovanie od nemeckej okupácie. Podporovať prostredníctvom týchto vojsk vybrané politické strany a tým tieto krajiny vtiahnuť do sféry svojho vplyvu, ktoré by Západ musel rešpektovať sa im z toho dôvodu nepodarilo.

       Po skončení vojny Juhoslávsko-Sovietske vzťahy ako prvé pocítil vzájomné rozpory. Už v rokoch 1948 – 49 boli väzby narušené. 8 Avšak mohli tu Rusi postupovať podobne ako vo vyššie rozobratých prípadoch? Sovieti nemali na vzpurnom území rozmiestnené svoje vojská a nemohli ich sem ani s ľahkosťou (bez vojenského odporu danej krajiny) vyslať. Juhoslávia sa nachádzala mimo sféry dominantného vplyvu ZSSR – preto nebola krajinou, v ktorej by v prípade útoku/intervencie medzinárodne demokratické spoločenstvo muselo bez odporu tolerovať zlozvyk ZSSR vmiešavať sa do vnútorných záležitostí iných krajín a kontrolovať ich. (Tak ako to beztrestne robilo vo východnej Európe). Riziká zásahu proti tejto krajine boli preto pre Sovietov vysoké.

      V snahe zmeniť vnútropolitické rozpoloženie Juhoslávie by museli zdolať veľkú a bojaschopnú armádu rozloženú v ťažko prístupnom teréne (v horách) a museli byť pripravený aj na to, že reakcia Západného spoločenstva zrejme neostane len pri protestných notách a prejavoch odsudzujúcich agresiu v orgánoch OSN…. ako tomu boli v predošlých krízach. Mohli počítať s tým, že Amerika výraznejšie vstúpi do konfliktu (podobne ako v prípade čínsko-sovietskej v roztržky, pozri nižšie), okrem toho Amerika po roztržke Stalina a Tita v roku 1948 začala finančne podporovať Juhosláviu, aby tak urýchlila jej vyzbrojovanie sa pre prípad Sovietskej vojenskej intervencie. Spojené štát podporili kohokoľvek, kto sa vzpieral ruskému vplyvu. Stalin sa preto rozhodol “neveru” neriešiť vojenskou silou, ale lsťou a úskokom. Vyslal nájomného vraha – agenta Griguleviča, aby zbavil Jugosláviu od jej vzpurného prezidenta – Josipa Broza Tita. 

     Albánsko, znechutené prchkosťou a neprispôsobivosťou Sovietov a ich túžbou ovládať vo všetkom všetko a všetkých na protest proti zásahu vojsk krajín Varšavskej zmluvy v ČSSR v roku 1968 jednostranne vypovedalo svoje členstvo v tejto vojenskej organizácii. 9 Pre Albánsko bola hrozba Sovietskej odvety ešte menšia. Celé jeho územie obkolesovali neutrálna Juhoslávia (v roku 1955 ZSSR vo vládnej deklarácii uznal slobodu zahranično-politickej orientácie Jugoslávie) 10 a Grécko (od roku 1952 člen NATO), ktoré bezpečne oddelovali územie Albánska od ruských vazalov, ktorí trpeli prítomnosť sovietskych základní. Vyslanie sovietskych vojsk do Albánska bolo preto nemysliteľné. Krajina tým bola uchránená od vonkajšieho zásahu a mohla si slobodne vybrať kurz svojho smerovania. 

      Čína sa so Sovietskym zväzom ako jediná socialistická krajina v povojnovom období (jar – leto 1969) dostala do priameho pohraničného vojenského konfliktu. Príčinou bolo dedičstvo cárskeho Ruska a Mandžuskej dynastie Qing: určenie Rusko-Čínskej štátnej hranice v prospech Ruska pod nátlakom. 

      Čínu, ktorá v druhej polovici 19. storočia bola pod útokom Anglicka a Francúzska, cárske Rusko dotlačilo k tomu, aby vymedzila spoločnú hranicu v jeho prospech. Inak hrozilo, že sa na Čínu vrhne aj ono. 

      V 60. rokoch 20. storočia komunistická Čína začala asertívne požadovať spravodlivú úpravu hraníc. Sovietsky zväz sa bránil tým, že: “mezi ním a Čínou neexistuje územní otázka, protože státní hranice jsou určeny platnými smlouvami.” 11 Hoci tieto “platné zmluvy” boli podpísané pred viac ako sto rokmi a pod nátlakom a vydieraním. 

      Ďalšou príčinou konfliktu bolo, že Moskva si prisvojila úlohu vedúceho centra komunistického sveta. Peking však chcel vniesť vlastné dodatky do učenia marxizmu-leninizmu a prispôsobiť ho tak na čínske pomery (Maoizmus). To znamenalo, že centrum učenia musí byť v Pekingu, nakoľko „Moskovská škola“ nemohla vyprodukovať a ponúknuť to čo od filozofických vied očakávali Číňania a ich spôsob života. Jednoducho … marxizmus-leninizmus bez prispôsobení a úprav nebol vytvorený ani vhodný pre východoázijské krajiny. To znamenalo, že sa Čína dištancovala od Moskvy aj ideologicky. Tieto prvky spoločne vytvorili výbušnú zmesku. 

       Ku zrážkam a incidentom dochádzalo po celej dĺžke čínsko-sovietskej hranice. Hrozilo že Sovietsky zväz sa neobmedzí len na pohraničné výpady, ale že vytiahne priamo na Peking, aby zosadil jemu nepohodlnú vládu podobne ako to urobil v ČSSR v roku 1968 a priviedol Čínu späť pod patronát „Moskovskej školy“. Teraz sa písal rok 1969 a Sovietsky zväz bol povzbudení vydareným zásahom v ČSSR. Posilnený úspechom z minuloročného ťaženia zvažoval ďalšiu intervenciu. 

        Avšak naplánovať zásah proti najľudnatejšej krajine sveta bolo náročnosťou a kvalitatívne celkom odlišný počin. Sovieti museli brať na zreteľ viaceré fakty, ktoré v prípade zákrokov proti vývoju v ČSSR, MĽR a NDR neboli prítomné. Okrem toho, že by sa Sovieti museli násilím prebíjať do Pekingu, hrozilo, že sa do sporu zamiešajú aj Spojené štáty. Tie totiž vždy kládli sovietskym intervenciám a výpadom prekážky kde sa len dalo (v zmysle inštrukcie, ktorú nariadil prezident Truman v roku 1947). Sovietsku svojvôľu Západ tolerovali len vo východnej Európe, nakoľko na tomto území mali Rusi rozmiestnené vojská a tým jasne vymedzenú oblasť v ktorej dominovali. Zásah do východoeurópskych záležitostí zo strany Západu by bol preto nemysliteľný a hrozil okamžitým, bezprostredným výbuchom. 

        Čína však bola suverénna, Amerika ju nevnímala ako krajinu v područí Sovietov. Sovieti si tiež uvedomovali, že Čína nie je krajinou, ktorá by sa nechala radiť z Moskvy, tobôž nie, aby mohli udávať smer jej zahraničnej a vnútroštátnej politiky. V prípadnej roztržke mohli byť preto dvere pre zásah Spojených štátov do Čínsko-Sovietskeho konfliktu otvorené. Toto si uvedomovali aj Sovieti. Tí sa začali prostredníctvom svojho veľvyslanca vo Washingtone (Anatolia Dobrynina) dopytovať amerických predstaviteľov, ako by Spojené štáty zareagovali, ak by sa ZSSR dostalo do vojenského konfliktu s Čínou. Američania rozpoznali nebezpečenstvo, ktoré by vzniklo ak by Sovieti dosadili vazalskú vládu v Pekingu. V takom prípade by sa moc socialistického (sovietskeho) tábora veľmi výrazne znásobila. 

        Preto USA vyslovili v tzv. šanghajskom komuiké spoločne s ČLR, že sa stavajú proti snahe akejkoľvek tretej krajiny, získať dominantné postavenie vo východnej Ázii. Bolo to varovanie, aby Sovieti upustili od plánovania ďalšej intervencie a stiahli svoje plány späť. Tí to aj urobili a Sovietsko-čínske vzťahy zostali len pri vzájomnom obviňovaní sa z agresivity a neprispôsobivosti až do rozpadu ZSSR v roku 1991.

      Tieto tri prípady v ktorých sa Sovietsky zväz rozhodol zanechať plánovanie násilných zásahov do chodu iných krajín sú spojené istými totožnými skutočnosťami: 

       Ani jedna z týchto krajín nemohla byť Sovietmi vnímaná ako ich panstvo do, ktorého sa iná mocnosť neodváži miešať (Spojené štáty). Západné spoločenstvo bolo okolnosťami donútené brať na zreteľ iba sovietsku diktatúru vo východnej Európe, pretože tá bola Sovietmi pevne vojensky zvieraná. O týchto troch krajinách to však nemožno tvrdiť. 

        Ďalej Sovieti svoje zásahy vždy odôvodňovali tým, že ich “zákonná vláda danej krajiny” volá na pomoc 12, v týchto prípadoch zamýšľané intervencie nebolo možné takto odôvodniť.

        Albánsko bolo celkom mimo dosahu Sovietskych armád, Juhosláviu bolo možné zdolať len nasadením mohutnej vojenskej sily a riskovať pri tom protiopatrenia Spojených štátov. To isté platilo ešte vo väčšej miere pre zamýšľanú intervencia v Číne.

Sovietske metódy riešenia sporov so susediacimi krajinami možno pozorovať aj u Ruskej federácie, nakoľko ide o jeho priameho geopolitického nástupcu, rolou dedí aj zmýšľanie svojho predchodcu.  Pri plánovaní úderu proti Ukrajine Rusko vnímalo tieto fakty: 

1.     Napriek formálnej zvrchovanosti a nezávislosti sa Ukrajina nachádza vo zvláštnom, nerovnom postavení voči Rusku. To akceptuje aj Západ. Ruské požiadavky voči Ukrajine sú do určitej miery tolerované. Spojené štáty sa ani v momente svojho najväčšieho triumfu – porážky ZSSR, neodvážili diktovať slabému Rusku ako majú vyzerať jeho vzťahy s Ukrajinou. Iba jemne naznačovali metódu akou sa tieto vzťahy majú budovať: “Hlavním problémem je zda považovat vztah Ruska k novým republikám za mezinárodní problém, který by se měl řídit přijatými pravidly zahraniční politiky, nebo za produkt jednostranného rozhodování Ruska, které se Amerika bude snažit ovlivnit, pokud vůbec, apely na dobrou vůli ruského vedení”  13

     To znamená, že si Rusko uvedomovalo, že vo vzťahu k Ukrajine má špeciálne privilegované postavenie, ktoré západ rešpektuje. Pretože si Amerika uvedomuje dôležitosť územia Ukrajiny pre Rusko. Západné spoločenstvo sa neodvážilo vo vzťahu k Ukrajine urobiť čokoľvek, čo by Rusko rozhnevalo – (orientovať ju vlastnou činnosťou smerom na západ, budovať priepasť medzi ňou a Ruskom a zapojiť ju do blokovej politiky – NATO ).  

      Stavanie Ukrajiny proti Rusku mohlo totiž silne rozdráždiť Rusko a ohroziť stabilitu nového medzinárodného poriadku a mier. Moskva zamýšľala využiť zvýšenú mieru tolerancie Západu na podniknutie krokov, ktoré boli celkom mimo rámca tejto tolerancie. (Z pohľadu Moskvy išlo o hľadanie hraníc tejto tolerancie). 

2. Obyvateľstvo východnej časti Ukrajiny je miestami prevažne Ruské a Ukrajinci v týchto oblastiach tvoria menšinu. Na týchto úsekoch sa Rusko ako mocnosť teší veľkej obľube a obyvateľstvo tiahne bližšie k nemu ako k Ukrajine. (Sympatie miestneho obyvateľstva nahrádzajú potrebu rozmiestnenia vlastných armáda na danom území. Takéto obyvateľstvo sa totiž samo tisne k intervenientom a preto nie je potrebné ho vstupujúcou armádou kontrolovať).

       Ukrajina sa teda vo vzťahu k Rusku nachádza v podobnom postavení, ako východoeurópske socialistické krajiny vo vzťahu k ZSSR. Okolnosti pre podniknutie intervencie boli preto zhodnotené ako priaznivé.

        V roku 2014, keď Rusko vycítilo, že si Ukrajina zvolila svoj dlhodobý kurz smerom na západ a nie je v moci Ruska ďalej držať Ukrajinu natesno pri sebe lstivými prostriedkami (manipuláciou, zastrašovaním, korupciou a vydržiavaním proruskej vlády), tak sa rozhodlo zasiahnuť vojensky a pripojiť si územia, kde malo veľké sympatie obyvateľstva. 

         Zisky boli takmer bezpracné. Z 8,3 miliónov ukrajinských občanov ruskej národnosti okupáciou vybraných východoukrajinských území Rusko zjednotilo (či len faticky (LR a DR) alebo aj právne (Krym)) s “domovinou” 5,19 miliónov etnických Rusov. To znamená, že sa v prvom kroku podarilo vymaniť spod Ukrajinskej správy 62% ruskej menšiny. Moskva sa cítila byť prvým úspešným ťahom, ktorý priniesol rýchle zisky povzbudená. Negatívnou stránkou podpory separatistických území a anexie Krymu boli iba Západné sankcie. Zhrnuté a podčiarknuté, Moskva vnímala svoje rozhodnutia ako správne, približujúce ju k vytýčeným cieľom – zachovať pevné spojenie územia Ukrajiny (jej vybranej časti) s ruskou metropolou a zjednocovať etnických Rusov v jednom štátnom útvare. 

       Z týchto pozitívnych skúseností vychádzali v Moskve aj vtedy keď sa rozhodli načrtnúť plán ďalších záborov na ukrajinskom území. Pod vplyvom ľahko dosiahnutých ziskov v roku 2014 si umysleli nasledovať “vojenský intervenčný kurz.” Obnovovanie Rusko-Ukrajinskej štátnej jednoty malo vo februári 2022 vstúpiť do ďalšej fázy. 

       Rusi však nedotvorili svoje plány tak, aby vychádzali zo zmenených, aktuálnych pomerov a miesto toho vychádzali z toho (balamutili seba samých), že na Ukrajine sú stále zachované, pre ruskú intervenciu pozitívne, okolnosti z roku 2014.

Poznámky pod čiarov:

1 – Nad rámec toho treba preskúmať to, či by Ukrajina vôbec dokázala hoc aj za mierového stavu splniť podmienky vstupu do týchto spoločenstiev

2 – Okrem iných území bývalého cárskeho ruského impéria

3 – KISSINGER, H. Umění diplomacie Od Richelieua k pádu Berlínské zdi. Praha: PROSTOR, 1996, p. 852.

4-  Sčítanie obyvateľstva Ukrajiny z roku 2021 – https://web.archive.org/web/20111217151026/http://2001.ukrcensus.gov.ua/eng/results/general/nationality/

5 – KISSINGER, A. H.: Henry Kissinger: To settle the Ukraine crisis, start at the end, The Washington post, March 5, 2014.

6 – KISSINGER, H. Umění diplomacie Od Richelieua k pádu Berlínské zdi. Praha: PROSTOR, 1996, p. 473.

7 – KISSINGER, H. Umění diplomacie Od Richelieua k pádu Berlínské zdi. Praha: PROSTOR, 1996, p. 620.

8 – Kolektív autorov, Dejiny Diplomacie 1945 – 1960, Praha 1982, str. 592.

9 –  Kolektív autorov, Dejiny Diplomacie 1961 – 1979, Praha 1984, str. 86.

10 – Kolektív autorov, Dejiny Diplomacie 1945 – 1960, Praha 1982, str. 592.

11 –  Kolektív autorov, Dejiny Diplomacie 1961 – 1979, Praha 1984, str. 380.

12 – Kolektív autorov, Dejiny Diplomacie 1961 – 1979, Praha 1984, str. 52 a 54. (Československo), Kolektív autorov, Dejiny Diplomacie 1945 – 1960, Praha 1982, str. 616. (Maďarsko)  a str. 606 (Nemecká demokratická republika)

13 – KISSINGER, H. Umění diplomacie Od Richelieua k pádu Berlínské zdi. Praha: PROSTOR, 1996, p. 853.